Celkom pekne sa tu rozbieha diskusia o prevodových transformátoroch (a rovnako y to išlo aj o výstupných
). Pokúsim sa tu uviesť niekoľko poznatkov o transformátoroch, ich jadrách, zhotovení, .....
1. Že sa v dobách elektrónkových zosilňovačov používali predovšetkým trafoplechy E I, je celkom prozaické. Z pohľadu tvaru klasických trafoplechov by boli o chlp na tom lepšie M plechy, ale keďže ekonomika vždy vládla svetu a rez E I plechov vychádzal lacnejšie (je to bezstratový rez) a pri M plechoch bol značný odpad, zvíťazili jednoznačne plechy E I.
U týchto trafoplechoch treba vziať do úvahy aj ich rozdielnu kvalitu ktorá ako vieme z minulosti mala veľmi široký rozptyl. Preto sa v zosilňovačoch na pozícii sieťových transformátorov používali trocha menej kvalitné a na výstupné transformátory trocha lepšie trafoplechy (tu ale treba podotknúť že aj tu to bolo dosť rozdielne).
2. Ak vezmeme do úvahy kvalitu trafoplechov na jadrá transformátorov, tak lepšie na tom boli (a aj dodnes sú
) jadrá typu C. Aby sme nezaudli na posledný (najmladší) typ jadra transformátorov - na toroidné transformátory, tak o nich platí prakticky všetko čo o jadrách typu C.
Ako som povedal, väčšina ST (sieťových) a VT (výstupných transformátorov v elektrónkových zosilňovačoch má jadro poskladané z plechov E I ,prípadne z plechov typu M (ale tieto sú ako som povedal o niečo drahšie). Tu platí do istej miery univerzálne - že veľkosť kostričky s cievkami môže byť rovnako veľká pri jadre z plechov E I (resp. M ale tu je okienko na vinutia trocha menšie oprti plechom typu E I ) ako aj jadre z plechov typu C (samozrejme s prihliadnutím na špecifiká každého z uvedených typov). Kostričky na vinutia môžu byť buď otvorené alebo majú jednu či viac stredových deliacich prepážok. C
Treba ale povedať, že jadro typu C je o asi 20% účinnejšie v porovnaní s najkvalitnejšími orientovanými plechmi E I. Štvorcový tvar plechov jadra pri plechoch M (obdĺžnikový tvar z plechov E I ) nie je práve najúčinnejší "vodič" magnetizmu. A nezanedbateľné percento indukovaného magnetizmu sa "dostáva" von z jadra a je pre nás "stratený".
Ďalšie percentá sa strácajú vo forme vírivých prúdov vo vnútri jadra transformátora, čo spôsobuje otepľovanie jadra tak že očas sú trafoplechy jadra transformátora doslova horúce do tej miery že na nich neudržíte ruku (a platí to aj pri profesionálnych zosilňovačoch - naposledy som si to všimol na známom a drahom gitarovom elektrónkovom zosilňovači Mesa Boogie Caliber 50 z USA).
C jadrá transformátorov sú účinnejším "vodičom" magnetizmu, ale na druhej strane niekto môže namietať, že C jadra nemajú taký estetický tvar štvorcový (resp. obdĺžnikový) ako jadrá z plechov M (resp. E I ) a rovnako aj ich montáž na šasí prístroja je o niečo zložitejšia a vyžaduje komplikovanejšie armatúry. Aj preto sa C jadrá transformátorov väčšinou používajú v priemyselnej elektronike a ich cena bola asi dvojnásobkom nákladov na EI trafoplechy. Dnes sú však už C jadrá len o málo drahšie ako E I plechy, čo dáva zmysel používať vynikajúce a kvalitné C jadro vo všetkých výstupných transformátoroch ako aj vo všetkých sieťových napájacích transformátoroch.
Ak rozšírim pokec o C jadrách aj o toroidné, potom platí o nich všetko pozitívne čo o C jadrách. Jedé čo môže robiť prolém, je to, že je podstatne jednoduchšie (na kolene:) ) navinúť akýkoľvek transformátor (výstupný či sieťový napájací) na jadrách z plechov typu E I aleo M.
Toroidné transformátory vyžadujú komplikovanejšie (a drahšie navíjačky), ale dne je mnoho spoločností ktoré sa zaoberajú navíjaním toroidných transformátorov, takže pri troche snahy a nejakých znalostiach nie je problém vypočítať si akýkoľvek transformátor a vypracovať navíjací postup pre firmu torá nám navinie čo potrebujeme.
Tu by som ešte pripomenul, že je nevyhnutné, aby sa vyplnil priestor okna vinutiami (medeným drôtom). Následne po výpočte potrebných počtov závitov jednotlivých vinutí sa najhrubší drôt volí tak, aby vyplnil priestor okna. Akýkoľvek priestor ak nie je vyplnený vinutiami medeným drôtom spôsobuje stratu "magnetickej energia", často uvádzanej aj ako rozptylová indukčnosť, čo má za následok zníženie výkonu nášho transformátora.
Ak sa budeme venovať zhotoveniu sieťového transformátora, potom platí, že začíname navíjať primár (230 V) a po dôkladnom odizolovaní tohto vinutia vinieme sekundáre postupne tak, že najprv vinutia pre anódové napätie , záporné predpätie a až nakoniec sa vinú žeraviace napätia elektróniek vzhľadom na veľké prúdy a potrebu lepšieho ochladzovania vinutia.
Naopak výstupný transformátor navíjame v takomto poradí: Sekundár , primár , sekundár , primár , sekundár atď podľa toho, na koľko sekcií je delený primár (sekundár). Sekundárne vinutia volíme tak, aby vždy tvorili celé vrstvy (alebo ak chcete riadky) - podľa toho aj volíme hrúbku drôtu na sekundáre. Platí, že vždy radšej trocha viac ako menej, prípadne sa vinie sekundár dvomi vodičmi súčasne pre zabezpečenie dostatočného prierezu vodiča sekundáru.
Pre zaistenie širokého frekvenčného rozsahu prenosu je dôležité rozdelenie vinutí primáru a sekundáru na sekcie a vzájomné prekladanie.Čím ich bude viac, tým sa viac zlepší prenos na vysokých frekvenciách (výškach). Naopak nízke frekvencie (basy) sú závislé na čo najvyššom počte závitov primáru (veľkosti indukčnosti primáru).
Ale treba si ustrážiť zdravý úsudok, lebo fyzicky veľký transformátor máva aj vyššie kapacity medzi vinutiami, ktoré bývajú príčinou fázových posunov a tie potom obmedzujú prenos vysokých frekvencií čo sa prejaví na frekvenčnej charakteristike. Preto často vidíme, že menšie výstupné transformátory s menším počtom závitov zvyknú lepšie podporovať prenos (relatívne) vysokých frekvencií a rovnejšiu charakteristiku.
.