Amaterr, tak ti poviem, robil som aj domovníka,udržbára, kuriča, dlhé roky, takže viem porovnať,aký je v tom rozdiel a o čo v každej pozícii ide, takže preto som to napísal tak ,aby bolo jasné o čo tam ide.Nie je to ani známy ,ani kamarát /to je niekedy velmi dvojsečná zbraň/Jednoducho som to vycítil zo životopisu a asi som mal dobrý nos/.
Aj ako domovník, som často vtedajšej ,, správkyni budovy,, nahrádzal chýbajúce vedomosti , čo sa týkalo rôznej techniky okolo toho,lebo ma to bavilo,takže som kvôli rôznym normám chodil po rozumy do vedeckej knižnice,kedže v 70 tich rokoch sa o internete ani nechyrovalo ,ale sme rôzne kontroly a problémy zvládali spolu ako kolektív.
/vzal som to hlavne kvôli tomu bytu a dielni ,aj keď som pred tým zarábal trikrát tolko

/.
A tak sa na človeka nalepilo časom hoci aj nevedomky, veľa vedomostí z rôznych oborov,ktoré som neskôr vedel využiť.
Nejde mi o nejaké vyťahovanie sa,nikdy som to nepotreboval,pretože pokora a skromnosť je ovela užitočnejšia vlastnosť ako chválenkárstvo s prázdnou hlavou.Často ,,smekám klobouk,, pred vedomosťami mladých chalanov v našom obore , s ktorými by som sa nedokázal hádať o funkcii nejakého obvodu s procesorom, ale zase viem, že kludne by som ich ,, dal dole,, v mnohých praktických zručnostiach v širokom zábere profesií.Ale kašlime na to, každý sme nejaký, niekto je špecialista na jednu vec a robí ju perfektne ,ale nevie ani zabiť klinec do steny, a niekto vie urobiť všetko čo chytí do ruky,ale nemá na to kvalifikáciu s razítkom, tak mu je to trt platné na výplatnej páske.
Každý sme tvorcom svojho šťastia,akurát ten pojem šťastie , má u každého inú dimenziu a môže sa rozhodnúť,či vezme nejakú prácu ktorá ho nenaplňa,ale dobre zarobí,alebo nájde to čo ho baví a dokáže sa uspokojiť aj s menšou výplatou.O čo som zarobil menej, to som ušetril na oblečení,nájomnom a cestovnom-v papučiach do roboty 20 krokov cez dvor...
Teraz to bolo posledných 10 rokov až 365 krokov o ulicu ďalej ,ale aspoň som mal rozcvičku.
A ako píše Jirka, už nejaká profesionálna hrdosť by mi nedovolila, nechať kolegyni, s ktorou som tu strávil v pohode 10rokov na krku nejakého lajdáka,ktorý by len bral peniaze a nemal by šajnu o prevádzke ,aj keby mi to mohlo byť v podstate šum a fuk.

Budem spokojnejší ,ak sa budem môcť hocikedy zastaviť na ´kus reči a posedieť pri kávičke,prípadne poradiť kolegovi ,čo a ako ,ako obchádzať zďaleka bývalé zamestnanie ako pes Valaskú,/aby som neskončil v zomletý v klobáse./
No v dnešnej dobe sa nejaké takéto kamarátske vzťahy velmi nenosia,každý si len hladí svojho záujmu a všetko ostatné mu môže byť ukradnuté,lebo jediná podstatná vec, je suma na výplatnej páske.
Keby takto uvažovali všetci učitelia, sestričky v nemocniciach,či trebárs smetiari,tak si neviem predstaviť ako by po roku vyzeral tento svet.
Časom každý zistí, čo bolo v jeho živote dôležitejšie až potom ,keď stratí to , čo si myslel,že nie je podstatné.
Poprosím o pozametanie dvora,, teda témy,, a odloženie do koša ako neaktuálne.
Vďaka všetkým za svoje názory.
Marian
Lenivosť je matka pokroku.Lenivý človek rozmýšla,ako by si robotu uľahčil a tak niečo vynájde.
Ku každému čínskemu výrobku by mali pribaliť jedného číňana, aby som ho mohol nakopať do ....,ked sa to pokazí.